Susedov pes.

 (38) Susedov pes.

 

Máme veľkú záhradu medzi zanedbanými pozemkami. Ohradená je z troch strán asi meter vysokým plotom. O dva pozemky ďalej, asi 200m od nášho plota je dom kde bývajú muž so ženou, obaja okolo 35-roční.

Do záhrady chodíme so ženou 3-4 krát do týždňa. Temer po každý krát keď tam sme pribehne za nami ich pes. Zvyčajne prinesie so sebou tu loptu, tam kus dreva, a ponúka nás aby sme mu to hádzali. Niekedy mu vyhovieme, niekedy nie. Keď vidí že nemáme hádzavú náladu pobehá po záhrade a napokon sa usadí niekde kde má na nás dobrý výhľad, a odpočíva. Jeho majitelia ho volajú domov, ale ešte nikdy sme ho nevideli na ich volanie zareagovať. Po čase muž, alebo žena prídu cez prázdne parcely k nášmu plotu so žiadosťou aby sme ho poslali domov. Vyhovieme im tak že psovi hodíme niečo ich smerom ponad plot, on sa za tým rozbehne, buď dookola, alebo preskočí, a pokým to hľadá sa im ho podarí chytiť a odviesť domov; ak sa im to nepodarí, pes tú vec prinesie naspäť k nám a čaká že mu to hodíme znova...

V poslednej dobe nám začínajú dohovárať, vraj prečo ho nepošleme domov, prečo si ho držíme pri sebe. Na otázku zvyčajne odpovieme otázkou – prečo ho k nám posielajú?

Dnes som okopával v záhrade sám, keď sa mi spoza chrbta pod sklonenou tvárou objavil pes a, než som stihol uhnúť riadne mi oblizol čelo. Potichu som mu poďakoval – rozprávam sa s ním temer pošepky -, ale tiež napomenul, že by nemal ľudí takto strašiť. Počúval s naklonenou hlavou, a odpovedal ako to len psi vedia: postavil sa na zadné, položil mi predné laby na prsia a ponúkol mi ešte jedno obliznutie. Tentoraz nepriniesol so sebou nič na hádzanie; očividne, návšteva bola iba zdvorilostná. Pokračoval som v rýľovaní, pes sa motal po záhrade, a občas sa mi pretisol medzi kolenami a rýľom, tu sprava, tam zľava. Pokaždýtakýkrát som ho potiahol za chvost, alebo za ucho, a tak nám ubiehal čas. Neďaleko nás sa zniesol zo stromu na zem veľký vták, pes poodbehol ho vyhnať naspäť na strom a vrátil sa s víťaznou grimasou na tvári: „Ale som mu ukázal, čo?“

„No, nerob to, vták je tu doma!“, napomenul som ho.

Pozrel sa na mňa neveriacno: „ČOOO!?!?!?“

Zopakoval som napomenutie – hádam si ho zapamätal...

Po chvíli sa ozval od jeho domu hlas jeho pána; potom pískanie; potom hlas, čoraz silnejší a naliehavejší. Pes nedával najavo že by ten hlas počul, ani pískanie. „Choď domov, volajú ťa“, hovorím mu. Znovu vševedúcne naklonil hlavu, ale nešiel. Usadil sa kúsok odomňa a začal obkusovať jednu suchú haluz, pripravovať ju do tvaru na šikovné hádzanie a prinášanie. Majiteľ sa mu ponaly blížil cez vysokú trávu na susedných pozemkoch, a neustále pokrikoval:“Domov, ideš domov ty potvora, poď sem, nech už si doma“, a podobné zaklínadlá.

Napokon majiteľ prišiel až k plotu: “Prečo nepošleš toho psa domov!?“, osopil sa na mňa.

Začal som pomýšľať na tento blog: “Keď nepočúva teba, prečo si myslíš že poslúchne mňa?“

„Nemáš právo držať cudzieho psa na svojom pozemku!“

„Neposielaj svojho psa na cudzie pozemky!“

Tak sme sa chvíľu bavili na vysokej úrovni, a pes, vediac že reč je o ňom, pozorne počúval. Sused začal naňho kričať hlasom aký mával Luis Armstrong, ako ľudia kričia na psov na ktorých sú nahnevaní – pes ho ignoroval. Drevo mal už celkom pekne opracované, a tak som mu ho vybral z papule a hodil ponad plot za suseda smerom k ich domu. Natešený pes sa rozbehol okolo plota, ale chvíľu mu trvalo než to drevo vo vysokej tráve našiel. Sused tam na neho už čakal a drapol ho za obojok. Pes si až vtedy uvedomil čo som mu vyviedol. S hlavou až pri zemi pozrel sa na suseda s previnilým výrazom v tvári, hodil mi obviňujúci pohľad, a nechal sa ťahať smerom k ich domu. Neviem, kde ho tam držia, z domu im vidím iba strechu, ale po hodnej chvíli som začul jeho poštekovanie hlasom ktorý používa keď je kdesi za plotom a majitelia nie sú doma.